Prínos a odkaz projektu Apollo

V pustom mesačnom svete, ďalej na sever a trochu východnejšie od miesta, kde pristál LM prvého Apolla 11, zostal osirelý zostupový stupeň Challengeru z Apolla 17. I na ňom bola plaketa. Iná však ako na module Eagle. Opäť sú na nej zobrazené obe pologuľe Zeme, je tu však mapa privrátenej strany Mesiaca a nápis: “Na tomto mieste ukončil človek prvý prieskum Mesiaca. December R.P. 1972.”

Od tejto doby uplynuli takmer tri desaťročia a my dnes nemôžeme predpovedať kedy ľudstvo začne etapu výskumu Mesiaca. Pôvodne boli plánované ešte tri výpravy, Apollo 18-20, avšak americký kongres na prelome roku 1969-1970 výrazne znížil prostriedky na výskum Mesiaca, pozornosť sa totiž sústredila na prípravy orbitálnej stanice Skylab a predovšetkým nový transportný prostriedok, raketoplán. V skladoch NASA zostalo 7 rakiet Saturn I B, tri obrovké rakety Saturn V a sedem lodí Apollo v zostave CM a SM, ktorých časť sa využila v programe Skylab a zvyšok sa dostal do múzea.

Riaditeľ NASA James Webb bol vo svojej predpovedi presný. Apollo stálo približne 25 miliárd dolárov. Potreby NASA a lunárneho programu zabezpečovavalo asi 400 000 meričanov. Pomáhali univerzity a približne 20 000 najrôznejších spoločností. Kozmonauti priviezli na Zem vcelku 381, 7 kg mesačných vzoriek a vyše 30 000 fotografií, nahrali 20 000 cievok magnetofónových pások a na povrchu Mesiaca rozmiestnili päť automatických staníc ALSEP - s úvodným letom Apolla 11 ich bolo šesť - napájaných rádioizotopovými generátormi, ktorých činnosť sa ukončila jednorazovým povelom zo Zeme 1. októbra 1977. Napriek tomu, že základná otázka o vzniku Mesiaca ešte vždy čaká na svoju odpoveď, program Apollo umožnil vedcom rekoštruovať geologické dejiny nášho kozmického suseda až do pomerne značných podrobností a dozvedeli sme sa veľmi veľa o jeho štruktúre, skladbe a vnútornej teplote. Výskumy nadalej pokračujú. K dispozícii je značné množstvo vzoriek, ktoré čakajú na nové laboratórne skúšky a procedúry. Pri letoch lodí Apollo po obežnej dráhe okolo Zeme sa podarilo získať zhruba 800 snímok povrchu. Bolo to predovšetkým pri lete Apolla 9, keď sa položili základy pre využitie multispektrálneho diaľkového prieskumu, ktorý vrcholil pri letoch družíc Landsat, vypúštaných od roku 1972. Prezident Kennedy neadresoval svoju výzvu na dobytie Mesiaca vedcom: v roku 1961 bolo cieľom dohnať vtedajší sovietsky náskok v dobývaní kozmu a obnoviť americkú sebadôveru. Prezident povedal, že to bol “čas pre nové veľké americké podujatie”. A pretože všetko malo prísne motivačný zmysel, vydali zo seba všetci aj najviac a plne si uvedomovali možné nebezpečenstvá na celej preťaženej ceste, lebo ešte nijaký kozmický projekt nebol taký náročný ani tak finančne nákladný. Bola to dlhá cesta a ešte pred dosiahnutím cieľa začalo veľa Američanov pociťovať únavu. Navyše začalo byť jasné, že len čo človek raz pristane na Mesiaci, presné znenie výzvy bude pôsobiť proti akémukoľvek využitiu tohto skvelého úspechu. Preteky však boli odštartované a boli aj víťazne dokončené - možno aj ako náhrada vojny medzi oboma súperiacimi veľmocami - ukázalo sa však, že Amerika sa obáva ešte iných problémov.

Prezident Johnson dúfal vo vytvorenie “veľkej jednoty v spoločnosti”, no éra Apolla bola počas cesty k Mesiacu poznamenaná nepokojmi i mohutnými demonštráciami v mnohých amerických mestách. Hnutie za ľudské práva bojovalo za to, čo bolo vlastne povinnosťou štátu a najrôznejšie vrstvy obyvateľstva vo všetkých oblastiach vyzývali a kriticky oslovovali vládu. Ešte pred koncom roku 1968 sa prvý Američania vydali k Mesiacu, no v tom istom roku bol zákerne zavraždený Martin Luther King a Robert Kennedy, 15 000 mladých Američanov zahynulo vo Vietname. Odborníci NASA naznačovali, že nastal čas, keď treba začať zberať ovocie nových technológií. Od roku 1959 do vyslania človeka na Mesiac a prvých prieskumných sond k planétam spotreboval kozmický program menej finančných prostriedkov ako pohltil rezort zdravotníctva, školstva a sociálneho zabezpečenia za jediný rok. Pohľad z vesmíru názorne ukázal zraniteľnosť Zeme a pomohol k rýchlemu vzniku hnutia za životné prostredie, ktoré kritizovalo “plytvanie” peniazmi venovanými na kozmický program. Bolo by zbytočné poukazovať na rastúcu hodnotu kozmického úsilia a na využívanie kozmických poznatkov, zbytočné by bolo aj argumentovať tým, že neexistuje žiadna záruka zmysluplnejšieho využitia prostriedkov, ktoré nebudú venované na vesmír, v iných oblastiach života spoločnosti. Takisto by určite bolo lacným argumentom tvrdiť, že úspech programu Apollo názorne predviedol, čo môže národ urobiť pre dosiahnutie jasne vytýčeného cieľa, keď mu nechýba politická vôľa a duch sebadôvery, pravda ani nevyhnutné finančné prostriedky.

Z Apolla sa nakoniec stal iba “včerajší príbeh”. Finančné prostriedky NASA boli dramaticky krátené, plánované tri výpravy na Mesiac boli zrušené a vedúci predstavitelia NASA hľadali pre budúcnosť nový významný program.

V súvislosti s kozmickými letmi a s výskumom vesmíru vytvorilo Apollo priestor pre neskoršiu kritiku prinajmenšom v dvoch úrovniach: Lunárny program spotreboval viac ako 60 % celkového rozpočtu NASA. To znamenalo, že sa museli brať prostriedky z programu bezpilotných letov a z možného využitia získaných výsledkov. Ani to však nebolo celkom presné tvrdenie. Program Apollo postavil vedenie NASA pred úlohu svetovej reálnej politiky, ktorú malo účelne splniť, pričom uvedené finančné prostriedky by sa nikdy neposkytli na iné kozmické projekty. Po druhé sa objavili aj argumenty, že Apollo zavedie americký kozmický program do slepej uličky. Kritici sa pýtali, čo bude s finančne veľmi nákladnou raketou Saturn V, s loďou Apollo a s ďaľším vybavením, ktoré sa hodilo iba pre let na Mesiac, až sa jedného dňa program skončí a na Mesiac sa už nikto ďalší nevydá. Takýto phľad naznačoval, že sa ponúka dostatok ľahších i pochopiteľnejších ciest na dobytie a ovládnutie kozmického priestoru, ktoré pritom boli oveľa univerzálnejšie. Pravda, dá sa podobným spôsobom argumentovať, no nezabúdajme, že bez Kennedyho výzvy nie je vôbec isté, či by sa také obrovské finančné prostriedky uvoľnili na nejaký iný program. Technika v programe Apollo síce nevyužívala viacnásobne použiteľné časti, ale keby existovala politická vôľa a schopné technické vedenie vo vedení NASA, určite by to naznačilo cestu do budúcnosti bez toho, že by bolo treba vytvárať nejakú zásadne novú techniku. Zatiaľ čo by taký program prebiehal, vznikla by zákonite i úplne nová technika. Chýbala však vôľa národa niečo také urobiť.

Apollo môžeme skúmať z mnohých pohľadov. V pamäti ľudí, ktorí stáli mimo NASA, zostanú osobné spomienky: na nemotorne predklonených kozmonautov poskakujúcich po Mesiaci v šesťkrát menšej gravitácii, na rozhovory medzi posádkami a riadiacim strediskom, plné odbornej hantýrky a s typickými sekundovými prestávkami, ktoré vyvolala veľká vzdialenosť Mesiaca od Zeme, alebo aj spomienky na osobnosti, napríklad na Pete Conrada, ktorý sa usmieval a spokojne si pohmkával zakaždým, keď pracoval s Alanom Beanom v opustenom kúte Oceána búrok. Program Apollo pochopiteľne znamenal aj nekonečne viac. I keď jeho základy mali korene vo svetovej politike, mal aj nesmierny filozofický význam pre celé ľudstvo, ktoré si uvedomovalo, že urobilo prvý krok z kolísky popísanej už Konstantinom Ciolkovským. A pre jeden taký “neoceniteľný a báječný okamih” sa muži i ženy takmer na celom svete dýchali jedným dychom. Hovorí sa, že v noci z 20. júla 1969 sa na hrobe zavraždeného prezidenta Johna F. Kennedyho v Arlingtone objavila malá kytička a na lístku malý text: “ Pán prezident, Orol pristál.” Je krásne veriť, že sa to naozaj stalo.