Zmeny na kozmodróme

Aby sa vyhovelo úplne novým požiadavkám, kladeným na štart raketoplánu, bolo potrebné vytvoriť nové, respektíve upraviť niektoré staré zariadenia, ktoré boli pre štart nevyhnutné. Zvlášť to platilo o Kennedyho vesmírnom stredisku, kde sa v tejto súvislosti celkové náklady do roku 1980 odhadovali až na 800 miliónov dolárov. Jedným z nových dodatkov k pôvodnému zariadeniu bolo nové letisko, teda nová pristávacia plocha. Išlo o dve 4572 m dlhé . a 91,4 m široké pristávacie dráhy vybavené pohyblivou konštrukciou určenou na skladanie alebo nakladanie orbitálneho modulu na transportné lietadlo Boeing počas prepravných operácií. Druhou väčšou zmenou bola výstavba servisného strediska pre orbitálne moduly, ktoré sa ponášalo na zložitý letecký hangár, kde sa mali vykonávať predletové a medziletové obslužné a kontrolné práce, ako aj mnohé úpravy potrebné pre nadchádzajúce lety. Pre potreby raketoplánu bolo treba upraviť vysoké krídla vstupnej brány budovy, pracovné plošiny a mnohé ďalšie vnútorné konštrukcie montážnej haly, ktorá sa tak preslávila počas éry lunárnych výprav Apollo a príprav predovšetkým rakiet Saturn V na štart. Bola to veľmi dôležitá budova. Avšak v čase, keď sa skladali segmenty raketových motorov na tuhé palivo (SRB) do dvoch kompletných štartovacích rakiet, bolo toto zariadenie ešte vždy potrebné. Tu sa' k štartovacím raketám pripájala vonkajšia palivová nádrž. Potom sa z hangára vytiahol orbitálny modul, pomocou žeriava vztýčil do vertikálnej polohy a pripevnil k nádrži.

Konečná montáž súčastí raketoplánu sa mala uskutočniť na jednej z mobilných štartovacích plošín Apollo-Saturn, ktoré takisto museli pre raketoplán upraviť. (Celá súprava raketoplánu nenaplnená palivom dovedna s plošinou vážili 5 miliónov kg.) Najvážnejšou úpravou bola demontáž 116 m vysokej stredovej veže z každej z mobilnej plošiny. Ku každej veži patrilo deväť odklápacích ramien a veľký žeriav, ktorý slúžil Saturnu V. Museli sa odmontovať aj horné časti štartovacích rámp, ktoré boli inak pevnou funkčnou konštrukciou. Na každej z rámp sa potom vybudovali nové otočné obslužné konštrukcie. Poskytovali možnosť vonkajšieho riadenia pri vkladaní vertikálne situovaných užitočných nákladov do nákladového priestoru orbitálneho modulu. Otočná konštrukcia na závesoch pripevnená na pevnej obslužnej konštrukcii sa tesne pred štartom odklopila o 120° od modulu, aby sa výbuchom a vysokými teplotami, ako aj horúcimi plynmi, vytekajúcimi z trysiek motorov, nepoškodila.

Raketoplán, už fixovaný na štartovacej plošine, sa napokon z montážnej haly presúval k rampe pomocou jedného z dvoch masívnych pásových transportérov. Bola to operácia, ktorá pripomínala slávne dni programu Apollo. Čo sa však od čias Apolla výrazne zmenilo, boli nové kontrolné miestnosti v štartovom riadiacom stredisku. Každá z nich bola vybavená automatizovaným, počítačom riadeným štartovacím systémom, ktorý riadil a monitoroval montáž a výstupnú kontrolu raketoplánu rovnako ako štart. Je zásluhou najmä tohto automatizovaného systému, že odpočítavanie štartu raketoplánu si vyžaduje približne iba 43 hodín - teda polovicu času, aký potrebovali štarty Apollo - a len 90-členný personál v štartovom stredisku v porovnaní so 450-člennou obsluhou, ktorá tu musela slúžiť v čase lunárnych výprav.

Podobných vylepšení sa dočkali aj dve kontrolné sály v legendárnom letovom riadiacom stredisku Johnsonovho vesmírneho strediska v Houstone. Riadiace tímy sa postupom času čoraz väčšmi špecializovali. Jeden bol zodpovedný za činnosti súvisiace s výstupom na obežnú dráhu a návratom na Zem, dva tímy zodpovedali za operácie na obežnej dráhe a štvrtý mal na starosti plánovanie činnosti expedície na nasledujúci deň. Riadiace stredisko v Houstone tiež do značnej miery zodpovedalo za výcvik posádky, plánovanie a skúšky lode počas príprav na jednotlivé expedície. Správa Servisu pre výskum amerického Kongresu publikovaná v roku 1981 odhadovala, že pravdepodobná cena takéhoto vybavenia venovaného letovému riadiacemu stredisku americkým ministerstvom obrany bude okolo 200 miliónov dolárov.