Astronómia stredoveku

Po zániku alexandrijského vedeckého strediska roku 391 n. l. mnohí alexandrijskí vedci emigrovali do Sýrie a Iránu. Grécke astronomické diela sa začínali prekladať do sýrskeho jazyka a prenikať do arabskej oblasti. Pokračovateľmi Ptolemaiovho diela sa stali nestoriáni v Sýrii, ale najmä Arabi v Bagdade a neskôr i v Strednej Ázii. Prostredníctvom nestoriánov sa dostal v 6. storočí do arabskej kultúrnej oblasti Ptolemaiov spis Megalé syntaxis. V Bagdade, hlavnom meste arabského kalifátu, bolo roku 829 založené na dvore kalifa al-Mamúna astronomické observatórium. Práve tu v rokoch 829-830 Al-Hajjaj Ibn Jusuf preložil Almagest zo sýrskeho textu. A tak sa toto dielo stalo známym aj v arabskom svete. Bagdadské observatórium bolo vybavené väčšími a dokonalejšími prístrojmi tohto typu, aké sa predtým používali v Alexandrii. Arabskí učenci zhotovili aj ďalšie astronomické prístroje, napr. torquetum. Sextant, ktorý sa používal na astronomické pozorovania na bagdadskom observatóriu v 10. storočí, mal polomer až 17 metrov.

Predstavy arabských astronómov o vesmíre ovplyvnila najmä Ptolemaiova geocentrická svetová sústava. Komentár k arabskému prekladu Ptolemaiovho Almagestu napísal Tabit Ben Korr (835-901). V tomto období vzniklo v arabskom svete veľa zbierok tabuliek pre astronómov - zídži; z obdobia 8.-15. storočia sa ich zachovalo okolo 100 exemplárov. Porovnaním vlastných, veľmi presných pozorovaní s údajmi Almagestu určil Al-Battání (850-929) pomerne presnú hodnotu precesie (55„) a sklonu ekliptiky. Zostavil aj veľmi presné tabuľky pohybu Slnka a Mesiaca. Al-Sufi (903-986) uskutočnil revíziu Hipparchovho katalógu hviezd a na základe nových pozorovaní určil presnejšie zdanlivú jasnosť hviezd. Abul Vefa (940-998) objavil variácie v pohybe Mesiaca. Arabský astronóm z Egypta Ibn Junis (950-1009) zostavil nové tabuľky pohybu planét (Hakemitské tabuľky) na základe dvestoročných arabských pozorovaní. V stredoázijskom Chorasáne určil Abu Ar-Rajchan Al-Birúní (973-1048) novou, originálnou metódou rozmery Zeme, opísal zmeny farby Mesiaca počas jeho zatmení a uplatňoval heliocentrickú myšlienku o rotácii Zeme a o jej obehu okolo Slnka. Tadžický učenec Abu Ali Ibn Síná (Avicenna, 980-1037) hlásal večnosť a nezničiteľnosť hmoty. Ďalší tadžický vedec Omar Chajjám (1048-1123) zreformoval kalendár zavedený roku 1079.

V západnom arabskom svete utvorili roku 961 vysokú školu v Córdobe (córdobský kalifát), na ktorej sa prednášala aj astronómia. Vynikol tam najmä Ibn Al-Zakárlí (Arzachel, 1028-1087), ktorý riadil zostavovanie Toledských tabuliek, dlho používaných v praktickej astronómii.

Rozvoj astronómie pokračoval aj v Číne. I Siň (683-727) uskutočnil rozsiahle pozorovania polôh hviezd pomocou bronzovej armilárnej sféry a na ich základe vyslovil názor o vlastnom pohybe hviezd o tisíc rokov skôr, než ich definitívne objavil E. Halley. Na observatóriu Kai-feng zaznamenal čínsky astronóm Jang Wei-T 4. júla 1054 vzplanutie supernovy, ktorej pozostatkom je Krabia hmlovina a pulzar NP0532. Začiatkom 14. storočia čínsky astronóm a matematik Kuo Šou-Ting (1231-1316) zorganizoval rozsiahlu sieť astronomických observatórií a zostavil kalendár s dĺžkou roka 365,2425 dňa (Šouši Li), zavedený v Číne roku 1281; svojou kvalitou sa vyrovnal neskoršej gregoriánskej reforme.

V arabskom svete sa pozorovateľská astronómia začala opäť rozvíjať až v 13. storočí, a to v Strednej Ázii. Najlepšími prístrojmi bolo vybavené observatórium v Marághe (iránsky Azerbajdžan), ktoré s podporou mongolského chána Hülägüho založil a viedol astronóm Nasr-Eddin (Násír Ad-Dín Mohammed-Ibn-Hassan, 1201-1274). V observatóriu zostavili vynikajúce tabuľky pohybu planét (Ilchanské tabuľky) a vydali hviezdny katalóg. Nasr-Eddin odvodil hodnotu precesie 51“, ktorá sa iba nepatrne odlišuje od súčasnej hodnoty 50,26„. V prvej polovici 15. storočia dosiahlo vysokú úroveň observatórium v Samarkande. Vynikli v ňom najmä uzbeckí astronómovia Džemíd-Al-Káší (asi 1350-1436) a zakladateľ observatória Ulugbeg (1394-1449). Pozorovania veľkými prístrojmi observatória v Samarkande vynikali vysokou presnosťou. Tabuľky planét a hviezdny katalóg tohto observatória sa dostali až do Európy a ich presnosť nebola prekonaná až do čias Tycha Braheho.

V Európe bola astronomická aktivita v tomto období veľmi nízka. Až po prvých križiackych výpravách v polovici 12. storočia spoznali na západe Ptolemaiovo dielo Megalé syntaxis, a to najmä z prác arabských astronómov. Niektoré astronomické diela preložil z arabčiny do latinčiny Hermann z Dalmácie (12. storočie). Ptolemaiov Almagest preložil v Tolede roku 1175 Gherardo de Cremona (1114-1187); z gréckeho originálu preložil toto dielo do latinčiny už roku 1160 neznámi sicílsky autor, preklad však upadol do zabudnutia a zachoval sa iba preklad až z 15. storočia. Almagest a komentáre k nemu boli hlavným prameňom učebníc astronómie v celom západnom svete. Prvou takou učebnicou bol Tractatus de Sphaera. Napísal ju Angličan Ioannes de Sacrobosco (okolo 1200-1256), ktorý až do svojej smrti prednášal astronómiu na univerzite v Paríži. Toto dielo sa používalo na univerzitách Galileiho čias.

Za hlavné poslanie astronómie sa v tomto období pokladalo zostavovať čoraz presnejšie tabuľky pohybu planét, pričom sa dôsledne vychádzalo z Ptolemaiovej predstavy svetovej geocentrickej sústavy. Po oslobodení španielskych krajín od Arabov v polovici 13. storočia na príkaz kráľa Alfonza X. Kastílskeho (1226-1284) boli zostavené nové astronomické tabuľky - Alfonzínske tabuľky (1252), ktoré sa používali v Európe celé dve storočia. K spresneniu astronomických pozorovaní prispeli mechanické hodiny; v Európe sa objavili okolo roku 1300.

Vzrastajúce rozpory medzi tabuľkovými a pozorovanými polohami planét si vyžadovali z času na čas revíziu nielen tabuliek, ale aj Ptolemaiovho systému deferentov a epicyklov zavádzaním ďalších korekčných epicyklov. Tak sa nakoniec utvorila veľmi zložitá schéma obehu planét, Slnka a Mesiaca okolo Zeme; vyžadovala si až 80 kružníc epicyklov a deferentov. Roku 1310 uverejnil Pietro D'Abano spis Lucidator astronomicae, v ktorom vyslovil názor, že nebeské telesá nie sú upevnené na sférach, ale že sa pohybujú voľne v priestore. Roku 1440 sa pokúsil Mikuláš Kusánsky (Cusanus, 1401-1464) v spise De docta ignorantia o vývojový obraz vesmíru a o riešenie problematiky konečného a nekonečného; veľmi jasne formuloval aj svoje pochybnosti o správnosti tradičného geocentrického učenia.

O spresnenie geocentrickej svetovej sústavy sa zaslúžili nemeckí astronómovia Georg von Peuerbach (Purbach, 1423-1461), a najmä jeho žiak Johann Müller (Regiomontanus, 1436-1476), ktorý krátko pôsobil aj v Bratislave (Academia Istropolitana). Ich Norimberské tabuľky Ephemerides Astronomicae (1474) boli vrcholom a súčasne aj posledným úspechom astronómie pred M. Kopernikom.