Apollo 13
Najväčšia previerka spolupráce medzi riadiacim strediskom a kozmonautmi sa však celkom nečakane uskutočnila pri lete Apolla 13, ktorý sa začal 11. apríla 1970. Stalo sa to po dvoch pokojných dňoch na translunárnej dráhe a krátko potom, čo pracovník riadiaceho strediska, ktorý zabezpečoval spojenie s posádkou (CapCom - vtedy ním bol budúci kozmonaut Joe Kervin), povedal kozmonautom: “Čo sa týka nás, kozmická loď je v skutočne dobrom stave. Tu dole je nuda na zbláznenie.” … vzápätí nastal výbuch a pilot veliteľskej sekcie Jack Swigert vyslovil vetu, ktorá sa neskôr doslova preslávila: “Houston, máme problém.” Až neskoršie skúmania ukázali, že kyslíková nádrž palivových článkov v pomocnej sekcii spadla počas montáže vo výrobnom závode montérovi z pracovného stola na zem. Zrejme toto zapríčinilo netesnosť príruby, čo sa následne prejavilo problémami pri predštartových prípravách na kozmodróme, keď boli neúmerne zaťažené termorelé vykurovacích telies na ohrievanie podchladeného kyslíka. Odtiaľ sa odvinula reťaz ďalších osudových chýb až k dramatickému zlyhaniu techniky v kozme a k výbuchu, ktorá bezmála zavinila katastrofu celej výpravy (išlo pritom o súčiastku za necelých 70 dolárov). Po výbuchu klesol v Apolle 13 príkon elektrickej energie zhruba na polovicu, nikto nevedel, aké škody v pomocnej sekcii vznikli. No zo všetkého bolo, že explózia nastala už po korekcii dráhy letu a Apollo 13 - veliteľskú loď pomenovali Oysseus a lunárny modul Aquarius - už neletelo po pôvodnej trajektórii, odkiaľ by sa po pasívnom oblete ľahko vrátilo na Zem, ale po takzvanej hybridnej dráhe, na ktorej by Zem minulo vo vzdialenosti väčšej než 5000 km. Kozmonauti i riadiace stredisko zhodne vyhlásili, že lunárny modul sa pre ďalšie chvíle stane “záchranným člnom”, pretože vo veliteľskej kabíne museli šetriť so zásobami elektrickej energie. Trojica kozmonautov trávila väčšinu času v tesnom priestore lunárneho modulu Aquarius, pretože vo veliteľskej začala byť zásluhou úsporného režimu značná zima (príkon prúdu stále klesal, a tak kozmonauti nakoniec veliteľskú kabínu odpojili z činnosti, tiesnili sa v lunárnom module a radšej sa ani nepozerali na teplomer, ktorý ukazoval nanajvýš 11 stupňov C). V systéme regenerácie ovzdušia v module sa míňali zásoby hydroxidu litného, určené iba na tri dni pre dvoch mužov pri ich pristátí na Mesiaci. S pobytom trojice kozmonautov v module - na dlhší čas - totiž nikto nepočítal. K dispozícii boli iba náhradné zásobníky hydroxidu pre skafandre, ktoré sa však svojimi rozmermi do systému nehodili. V riadiacom stredisku prišli na riešenie a vysvetlili posádke ako postupovať. Pomocou lepiacej pásky, chladiacej bielizne zo skafandru, plastikových vrecúšok a lepenky vyrobili kozmonauti akýsi rukáv, v ktorom bolo možné použiť absorbent z veliteľskej sekcie.
Kozmonauti konšatovali, že to bolo rovnaké “akoby stavali model lietadla” .Zostávalo vyriešiť problém s návratnou dráhou. Bolo jasné, že nie je možné použiť hlavný motor v pomocnej sekcie, a tak opäť pomohol Aquarius. Jeho pristávací motor, ktorý mal pôvodne dopraviť Lovella a Haisa na mesačný povrch, zmenil nenávratovú dráhu opäť na návratovú, aby kozmická loď po jednoduchom oblete okolo Mesiaca vo výške 200 kmzamierila k Zemi. Riadiace stredisko odovzdalo posádke nevyhnutné pokyny a iba päť hodín po dramatickej explózii sa na 35 sekúnd zapálil brzdiaci motor lunárneho modulu. Po druhý raz sa potom zapálil po oblete Mesiaca, aby sa Apollo 13 vracalo na Zem rýchlejšie. Kozmonauti mali svoju loď orientovať podľa hviezd, no ich pozorovanie bolo takmer nemožné pre značné množstvo najrôznejších trosiek z explózie, ktoré sprevádzali loď na jej ceste. Riadiace stredisko prišlo s nápadom využiť na orientáciu Slnko (na jeho ostré svetlo totiž trosky nemohli pôsobiť). Až pred návratom k Zemi sa kozmonauti premiestnili späť do veliteľskej sekcie, dobili jej batérie z akumulátorov LM, päť hodín pred plánovaným pristátím odhodili pomocnú sekciu (kozmonauti mohli pozorovať a hlavne fotografovať rozsah poškodenia) a hodinu pred pristátím sa zbavili i LM, ktorého manévrovacie motory zabezpečili kabíne s posádkou potrebnú orientáciu, aby mohla vstúpiť do zemskej atmosféry v zodpovedajúcom koridore (pri vstupe pod priveľmi tupým uhlom by kabína pôsobením značného trenia zhorela, pri vstupe pod priveľmi ostrým uhlom by sa naopak odrazila späť do kozmu bez akejkoľvek možnosti ďalšieho návratu. Bol to akýsi pomyselný “tunel” široký 64 km, do ktorého musela loď trafiť. Správny uhol vstupu do atmosféry bol 6 stupňov, vo výške okolo 65 km vzrástol tlak vzduchu pôsobiaci na kabínu tak, že sa ako žabka z kamienka na hladine rybníka nadvihla oblúkom o 10 - 20 km vyššie.
Znížilo sa tepelné namáhanie, preťaženie i rýchlosť, nasledovalo ďalšie vnorenie do hustých vrstiev atmosféry, ďalšie znižovanie rýchlosti až sa nakoniec vo výške okolo 7 km otvorili 2 stabilizačné padáky s priemerom 4 m, a potom vo výške 4 km 3 pomocné padáky s priemerom 2 m, a nakoniec vo výške 3,2 km pri zostupovej rýchlosti 280 km/h otvorili tri hlavné nosné padáky, každý s priemerom 25 m). Apollo 13 pristálo 17. apríla 1970 v Tichom oceáne asi 0,7 km od stredu určenej oblasti. Dramatický let trval 5 dní, 22 hodín a 55 minút. Hrdinskú cestu trojice Američanov sledovali milióny televíznych divákov na celom svete. Všetko výstižne zhrnula krátka úvaha: Keby sa dráma odohrala na palube kozmickej lode Apollo 8, ktorá v decembri 1968 letela k Mesiacu bez lunárneho, nebolo by sily, ktorá by mohla pomôcť a kozmonauti by zahynuli.