Začiatok pilotovaných letov
Obrázok štandardného skafandra a jeho súčastí.
Len čo sa vyrobili a zostavili všetky články kozmickej lode, začali bezpilotné letové skúšky. štyri štarty malých rakiet Little Joe II od mája 1964 do januára 1966 dokázali spoľahlivosť raketového záchranného systému. Vo februári a v auguste 1966 dve rakety Saturn IB vyniesli veliteľskú i pomocnú sekciu (teda kompletné CSM) pre skúšky na balistickej (suborbitálnej) dráhe. Na sklonku roku 1967, ktorý pre Apollo začal tak nesmierne tragicky, sa konečne dostavil hlavný a dôležitý úspech - 9. novembra 1967 odštartovala skúšobná loď Apollo 4 (AS-501) bez posádky, po prvý raz na obrovskej nosnej rakete Saturn V. Veliteľská sekcia sa vrátila zo vzdialenosti 18 300 km podobne, akoby sa vracala od Mesiaca, teda druhou kozmickou rýchlosťou (bola úrýchlená hlavným raketovým motorom SM). Napriek tomu, že kabínu po vstupe do hustých vrstiev atmosféry zachvátila vysoká teplota, vnútri bolo podľa hlásení meracích prístrojov príjemných 21 stupňov Celzia. Ďalšia skúška programu prebehla 22.januára 1968, keď raketa Saturn IB vyniesla na obežnú dráhu okolo Zeme lunárnu sekciu (výrobné číslo 1), zatiaľ ešte, pochopiteľne, bez posádky. Skúška nebola síce celkom dokonalá, no podarilo sa niekoľkokrát zapáliť motory a simulovať havarijnú situáciu, k akej by mohlo prísť pri pristávaní na mesiaci. Druhý Saturn V odštartoval 4. apríla 1968 a pre chybu motorov 2. a 3. stupňa sa nepodarilo naviesť Apollo 6 (AS-502) na zamýšľanú dráhu s apogeom za Mesiacom. Hlavnýcieľ previerky však splnený bol, pretože s využitím motora pomocnej sekcie sa Apollo dostalo do výšky 22 200 km, odkiaľ kabína, urýchlená na druhú kozmickú rýchlosť, úspešne pristála opäť na Zemi. Drobné problémy však boli vyriešené a raketa Saturn V bola schválená pre prevádzku s posádkou. Bermúd, sa totiž kabína prevrátila hore dnom.