Vedci a program Apollo

Od začiatku kozmického veku sa zvyšoval počet vedcov, ktorí začali využívať príležitosti a možnosti ponúknuté rozvojom nových technológií v bezpostrednom okolí Zeme i vo vzdialenejšom kozme. Išlo predovšetkým o mimoriadne podmienky kozmickej beztiaže či skôr mikrogravitácie a kozmického vákua, aké nie je možné na Zemi dlhodobo napodobňovať. Od svojho založenia NASA vyhľadávala a finančne podporovala aj sprostredkovaný výskum, ktorý zabezpečovali bezpilotné sondy. Veľmi skoro sa objavili často až značne vyhranené názory vedcov, že prístroje na palubách bezpilotných sond sú pre vedu oveľa efektívnejšie než človek… a obyčajne aj lacnejšie. Mnohí vedci sa zľakli dôsledkov programu Apollo a jeho možného vplyvu na financovanie kozmických vied v NASA. Preto sa nikdy s programom priveľmi nezmierili, a to napriek až heroickému úsiliu Homera Newella, vedúceho Úradu pre kozmickú vedu NASA (neskôr Úradu pre kozmické vedy a aplikácie), preklenúť všetky vyostrené názorové rozdiely. Situáciu zhoršilo aj rozhodnutie, že výskum vykonávaný bezpilotnými lunárnymi sondami Ranger a Surveyor sa musí podriadiť programu Apollo, ktorý potreboval informácie o charaktere mesačného povrchu. Proti Apollu sa čoraz častejšie ozývali kritické hlasy a dôrazne žiadadli, že pokiaľ sa program uskutoční, potom potreby vedeckého výskumu musia mať hlavné slovo pri plánovaní jednotlivých expedícií, a na Mesiac by sa mali vydať predovšetkým vedci. Z celej situácie sa zrodil rozkol.

Vývoj pilotovaných kozmických letov od začiatku formovali predovšetkým prevádzkové požiadavky, ktoré prikazovali zaistiť čo najvyššiu bezpečnosť posádky a úspešné splnenie úlohy každej výpravy. Pri prvých kozmických štartoch patrili medzi tieto hlavné úlohy problémy techniky, nevyhnutné vybavenie a čiastkové postupy prebiehajúcich letov. Cieľ ako pristátie človeka na Mesiaci iba znásobil rozsah, náročnosť a zložitosť všetkých týchto úloh a pre mnohých technikov, špecialistov i manažérov, ktorí sa s uvedenými problémami museli vyrovnať, sa preto vedecký výskum stal v lepšom prípade zaujímavým rozptýlením, v horšom prípade iba ďaľšou starosťou, ktorá ich prácu iba komplikovala. V takej situáci nadobudli niektorí vedci presvedčenie, že stredisko pilotovaných letov je k nim a hlavne k ich výskumom celkom ľahostajné a dokonca im bráni uskutočňovať ich vedecké úlohy v kozme.

Keď v júni 1965 zaradili do oddielu amerických kozmonautov prvú skupinu vedcov, schválený plán ich prípravy počítal s tým, že budú musieť trénovať ako piloti a hoci väčšinou nikdy nelietali, nevyhli sa ani jednej časti tréningu pripraveného pre pilotov z kozmického tímu. Okrem toho si museli udržiavať svoju vedeckú špecializáciu. Deke Slayton bol presvedčený, že pri skutočnom kozmickom lete by v hraničných situáciách lepšie reagoval profesionálny pilot ako vedec s pilotným výcvikom. Postupom času sa preto začal presadzovať názor, že Zozmonauti-piloti by mali byť cvičený aj pre vedecký výskum. Ibaže potom do funkcie pilota veliteľskej sekcie menovali kozmonauta z radov pilotov, pokladaného za najlepšieho študenta geológie z celej posádky a to kuriózne znamenalo, že na mesačný povrch aj tak nevystúpi. Niektorí vedci z kozmonautického tímu sa na také správanie dívali ako na typicky “operačné” postoje a nakoniec ešte väčšmi zneisteli, keď vedúci programu začali do jednotlivých výprav Apollo vyberať služobne mladších kozmonautov. V roku 1971 to vyvolalo taký výrazný nepokoj, že ho postrehol i Homer Newell pri svoje návšteve v houstonskom kozmickom stredisku, kde okrem iného rokoval i s vedcami z kozmonautického tímu. Jeho správu o výsledku cesty nakoniec vedenie NASA zvážilo a do posádky Apolla 17 menovalo vedca - geológa dr. Harrisona Schmitta.

Pre účasť vedcov na lunárnych expedíciách bol určite dôvod, no aj ďalšia stránka celej veci stála za povšimnutie. Homer Newell stál medzi dvoma sokmi a hovoril o “predpoklade zvláštnych výsad” vedcov v kozmickom priestore, ktoré však občas hraničili až s aroganciou. Vedecký výskum získal podporu mnohých vedúcich pracovníkov na všetkých úrovniach NASA najmä v čase, keď už bola splnená výzva prezidenta Johna F. Kennedyho a prví ľudia stáli na Mesiaci. Riaditeľ James Webb vyhlásil, že neprevezme zodpovednosť za program, ktorý všetko ostatné podriaďuje len a len pristátiu na Mesiaci. Len čo boli úspešne zavŕšené prvé lunárne lety Apollo, George Mueller z vedenia pilotovaných vesmírnych letov vo washingtonskej centrále NASA upozornil jednotlivé strediská, aby sa od tej chvíle sústredili aj na vedecký výskum Mesiaca. V roku 1967 bolo v Houstone postavené Lunárne návratové laboratórium (LRL, Lunar Receiving Laboratory). Slúžilo na uskladnenie mesačných vzoriek v optimálnych podmienkach a na ich prvý vedecký výskum, ale bola aj špeciálnou karanténou pre kozmonautov (i vzorky), ktorá mala zabrániť možnej kontaminácii pozemského prostredia vesmírnymi mikroorganizmami… pokiaľ by pochopyteľne existovali. Niektorý vedúci pracovníci NASA (vrátane Jamesa Webba) neskrývali presvedčenie i nádej, že z tohto vysoko špecializovaného a na špičkovej technickej úrovni vybaveného zariadenia by mohol vzniknúť ústav pre výskum Mesiaca. Max Faget z Marshallovho kozmického strediska, ktorý bol medzitým povýšený na riaditeľa vývoja a výroby, situáciu charakterizoval celkom výstižne: “Určite by to nevyzeralo dobre, keby sme išli na Mesiac a keď sme sa tam už dostali, niečo by sme tam nakoniec zanedbali. “V roku 1967 menovali vedúcim novoutvoreného Riaditeľstva pre vedu a aplikácie MSC vynikajúceho vedca dr.Wilmota Hessa. Bol to správny krok, aj keď Hess vo funkcii zostal iba relatívne krátky čas. Jednou z početných bitiek, ktoré úspešne vyhral, bola zmena rozhodnutia vedúcich lunárneho programu z roku 1968, ktoré pôvodne konštatovalo, že pre prevádzkovú bezpečnosť výprava Apolla 11 neponesie nijaké vedecké prístroje.

Čokoľvek mohli vedci povedať, podliehalo to vždy základnému zámeru programu Apollo, ktorý predpokladal isté uvoľnenie prevádzkových obmedzení a konzervatívneho prístupu (čo malo dať oveľa viacej priestoru vedeckému a predovšetkým geologickému výskumu), až sa celkom jednoznačne dokáže, že človek môže na mesačnom povrchu bezpečne prisáť a vrátiť sa na Zem. Najvýraznejšie sa to prejavilo až pri troch posledných výpravách lodí Apollo. K pomocnej sekcii bol pripojený “modul vedeckého vybavenia” (SIM, Scientific Instrument Module). Okrem iného obsahoval kameru, ktorá z obežnej dráhy okolo Mesiaca robila diaľkové fotografie s vysokým rozlíšením. Pri letoch Apollo 15 a 16 boli z pomocnej sekcie vypustené i malé vedecké subsatelity. Na spiatočnej ceste na Zem vystúpil v skafandri do voľného kozmu vždy pilot veliteľskej sekcie a z pomocnej sekcie vybral zo SIM kazety s naexponovanými filmami a biologickými vzorkami.

Významne sa upravilo aj prístrojové vybavenie súboru vedeckých prístrojov, napájaných rádioizotopovým generátorom (ALSEP, Apollo Lunar Surface Experiments Package), podstatne sa predĺžila dĺžka pobytu kozmonautov na mesačnom povrchu mimo kabíny lunárneho modulu a obaja muži, počnúc expedíciou Apolla 15, mohli používať prieskumný štvorkolesový elektromobil, na ktorom jazdili i pomerne ďaleko od miesta pristátia. Posádky preto dopravovali na Zem väčšie množstvo vzoriek hornín a kameňov z najrôznejších miest. Zmiernila sa aj prísna požiadavka, ktorá pôvodne prikazovala, že LM môže pristávať iba vo vzdialenosti niekoľkých stupňov po oboch stranách mesačného rovníka do bezpečných a reletívne rovných oblastí. Posledné tri výpravy zamierili ďalej do miest, ktoré neobyčajne zaujímali najmä geológov. Apollo 15 napríklad pristálo viac než 20 stupňov severne, tesne pri nižších svahoch pohoria mesačných Apenín. Táto výprava bola konkrétnym príkladom prichádzajúceho veku skutočného vedeckého výskumu Mesiaca a vedci z renomovaného Kalifornského technologického inštitútu s obdivom označili misiu za “jednu z najbrilantnejších výprav v epoche skúmania kozmického priestoru, ktorá sa kedy uskutočnila”.

Na tejto ceste bolo určite veľa nedorozumení a problémov. Pochvalných ocenení, ktoré sa mohli položiť na misku váh pri konečnom hodnotení úspechu celého programu Apollo, bolo však rozhodne viacej.