Space Shuttle (Americký raketoplán)

Obsah

• Od plánov k realizácii
• Zmeny koncepcie
• Trojdielna konštrukcia
• Zložitosti motora
• Tepelná ochrana
• Zmeny na kozmodróme
• Úlohy kozmonautov
• Prvé lety
• Profil expedície
• Podmienky na obežnej dráhe
• Záverečné fázy

Od plánov k realizácii Začiatkom roka 1969 požiadal novozvolený prezident USA Richard Nixon svojho viceprezidenta Spira Agnewa, aby sa postavil na čelo previerkovej komisie, ktorej úlohou bude preskúmať vesmírny program a vypracovať odporúčania do budúcnosti. Ešte skôr ako komisia v septembri 1969 odovzdala svoju správu, pristálo Apollo 11 na Mesiaci a viceprezident bol ešte vždy týmto úspechom prinajmenšom nadšený. Preto komisia pod jeho vedením predložila niekoľko variant dlhodobých vesmírnych zámerov: od veľkého programu vesmírnej stanice na obežnej dráhe okolo Zeme cez lunárnu základňu a pristátie ľudskej posádky na Marse do polovice osemdesiatych rokov až po minimálny program, ktorý rátal s odložením pristátia na Marse a s jednoznačným uprednostnením vývoja vesmírnej stanice a kyvadlovej, mnohonásobne použiteľnej návratnej lode, teda raketoplánu. Náklady na úplný program sa odhadovali až na 10 miliárd dolárov ročne do roku 1980, zatiaľ čo obmedzené návrhy nemali každoročne stáť viac ako 5,7 miliardy.

Záverečná správa previerkovej komisie vonkoncom nebola koordinovaná s pocitmi prevládajúcimi v období, keď sa už aj sám program Apollo ocital pod tvrdým tlakom, s celkovou atmosférou doby. Jeden z vedcov označil cestu ľudskej posádky na Mars za “najväčšie bláznovstvo”, a dokonca aj zástancovia vesmírnych projektov v Kongrese ju označili za priveľké sústo. Prezident pochopil všeobecnú náladu a v marci 1970 vyhlásil, že “výdavky na vesmír si v rigoróznom systéme národných priorít musia nájsť svoje primerané miesto”. Vláda, pokračoval prezident, odporúčala rozpočet NASA pre finančný rok 1971 nižší než bol rozpočet na rok 1970. Tento pokles odrážal “súčasné finančné tlaky”.

V americkej kozmickej agentúre NASA však predsa len dúfali, že sa im do plánov po skončení programu Apollo podarí zahrnúť stanicu i raketoplán. No keďže prepracovanejšie štúdie v roku 1970 ukázali, že každý z projektov by stál asi 5 miliónov dolárov, ich simultánny vývoj bol celkom nemysliteľný. Na vývoji stanice sa síce už vykonalo závažné množstvo práce, bolo však zrejmé, že možnosť pokračovať v nej bude závisieť od dostupnosti finančne nenáročného dopravného prostriedku - teda raketoplánu, ktorý preto musí dostať prednosť.

To, čo povedal George Mueller na zhromaždení Britskej medziplanetárnej spoločnosti v auguste 1968, bolo pravdepodobne prvým verejným ohlásením záujmu Národnej agentúry pre letectvo a kozmonautiku o projekty opakovateľne použiteľného kozmického dopravného prostriedku. Bývalí priekopníci vesmírnych letov nastolili túto tému vo svojich písomnostiach a návrhoch už dávnejšie. V päťdesiatych rokoch napríklad Wernher von Braun publikoval detailný návrh trojstupňovej raketovej lode. v ktorej by posádka a užitočný náklad viezol okrídlený návratný modul. Po skončení letu by modul pristál na pozemnom letisku ako klzák a podobne aj prvý a druhý stupeň rakety by sa vrátil na Zem na padákoch, aby sa po oprave a prípadnej údržbe dali použiť znova. Postupom času sa ďalej pracovalo na teoretických a praktických podrobnostiach zlučovania vlastností vzdušného a kozmického lietajúceho stroja, na vývoji štartovacích telies a na ďalších projektoch viacnásobne použiteľných alebo obnoviteľných kozmických plavidiel. Takým projektom bola napríklad séria “X” pokusných lietadiel poháňaných raketovými motormi alebo vývoj kozmického klzáka Dyna-Soar pre potreby USAF, letectva Spojených štátov amerických. Klzák mala vyniesť na obežnú dráhu klasická raketa z radu Titan. Tento projekt bol však v roku 1963 zastavený.