Zložitosti motora

Kontrakt na vývoj hlavného motora kozmického raketoplánu (Space Shuttle Main Engine, SSME) získali v júli 1971 závody Rocketdyne Division patriace koncernu Rockwell, ktorý zvíťazil nad svojimi konkurentmi. V tom čase mala zákazka hodnotu približne 500 miliónov dolárov, no stúpajúce náklady a inflácia ju spolu s dodatočnými objednávkami NASA do roku 1979 zvýšili na takmer 1,3 miliardy dolárov.

O hlavnom motore SSME sa hovorilo ako o najprepracovanejšom raketovom motore na kvapalné palivo v histórii, a v technológii reaktívneho pohonu skutočne predstavoval veľký pokrok. Projektoval sa ako viacnásobne použiteľná pohonná jednotka, ktorá mala odslúžiť najmenej päťdesiat kozmických letov bez generálnej opravy a medzi jednotlivými expedíciami nemala vyžadovať nijakú mimoriadnu údržbu. Pri dĺžke 4,3 m a maximálnom priemere v tryske 2,4 m bol projektovaný ťah každého z hlavných motorov 170 ton pri morskej hladine a 213,2 tony vo vákuu. Ťahová sila bola medzi 65 % a 109 % regulovanej úrovne riadená digitálne, aby motory vykazovali optimálne štartovacie charakteristiky. Štart i vypnutie motorov a zároveň monitorovanie jeho stavu zabezpečovala tá istá riadiaca jednotka, ktorá prijímala povely z modulu. Vnútri motora pracovala pri vyše 35 000 obrátkach za minútu vysokotlaková palivová turbína, ktorá dopravovala palivo do spaľovacej komory. Na svoju silu bol motor s hmotnosťou približne 3175 kg pomerne ľahký.

Michael Collins napísal, že mu tri motory, pracujúce pod obrovským tlakom a za vysokej rýchlosti vedľa seba, naháňali strach: podľa jeho názoru bol spôsob spaľovania motorov SSME priveľmi blízky výbuchu. Bolo to azda aj celkom logické a nevyhnutné, že vývoj takých náročných motorov trpel celou škálou rozličných komplikovaných problémov. V rokoch 1977 a 1978 sa konali dve nezávislé previerky stavu prác, ktoré vykonával tím ľudí z Národného výboru pre výskum. V druhom roku došlo k dvom požiarom v skúšobných vzorkách motorov, čo znamenalo ďalšie zdržanie skúšobného programu.